I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

O relativite slov, skúseností a nedostatku koherencie

30. června 2015 v 18:29 | Piks |  Myšlienkové pochody
Nie je nič klamlivejšie ako slovo NIKDY. Jedna z vecí, ktorú ma vysoká škola v rámci nejakých tých (možno aj) užitočných vedomostí naučila je, že oveľa bezpečnejšie ako "tam sa nikdy nepíše ypsilon" je povedať "vo väčšine prípadov sa tam nepíše ypsilon". Samozrejme, pri slovenčine ide hlavne o to mať zakaždým pravdu, takže v skutočnom živote nám je určite príjemnejšie občas počuť "nikdy ťa nesklamem" namiesto "pousilujem sa ťa vo väčšine prípadov nesklamať", aj keď druhá verzia je podstatne hodnovernejšia.

Život má totižto tú (niekedy na nervy idúcu) vlastnosť vyvracať vám vaše vlastné teórie o tom, čo by sa stať malo/mohlo/nesmelo/pravdepodobne malo atď. Je to asi tak ako keď si jazdím na bicykli, vlasy mi vejú a veziem sa elegantne ako pani s myšlienkami "toto je vážne super" a vzápätí takmer zaryjem nosom do zeme. A ja som presne ten človek, čo sa ľahko stratí v oblakoch (alebo v hlbinách). Napríklad preto som mala obavy zo šoférovania, čo ak zbadám zrazenú mačku, začnem premýšľať o tom čo to chúďa robilo, že tak skončilo a v najbližších sekundách to auto zapikujem niekde mimo cesty.

Ale späť k téme. Neviem či je to všeobecne platné pravidlo, ale takmer vždy, keď si poviem "to sa predsa nikdy nemôže stať", zákon schválnosti sa pozrie mojim smerom a povie "myslíš?".
Že by som mohla zbabrať takú jednoduchú úlohu? Prásk, máte tam úplne základné chyby, je to celé zle.
A toto by som mala dokázať spraviť na prvý raz? Ale viete čo, dám vám to Áčko.

Niekedy si to netreba ani povedať. Životu nič nie je sväté, postaví vás pred nočnú moru a hneď na to vám podhodí náplasť v podobe niečoho pekného. Uvedomiť si, že smútok nemusí pokaziť radosť a že radosť nie je vždy záplatou smútku je teda celkom dôležité. (a ťažké, sakramentsky ťažké) Občas nechápem a pýtam sa Boha ako sa mám vysomáriť z toho zmätku. Postupne.

Ech, ale hádam dobudúcna pozbieram trochu viac ucelených myšlienok a svojho sarkazmu. Ale musím sa zasa do toho písania dostať.

Piks
 

Pokračujte proti smeru jazdy

7. června 2015 v 16:35 | Piks |  Pozitívna vlna
Nuž.
Viem, že už je to nejaký ten čas, čo som nejaký ten článok vypustila na svetlo internetu. Asi to nie je dôležité, ale rada by som sa vyjadrila, že na písanie nezanevieram, za celý akademický rok som si ventilovala myšlienky a útržky nápadov na papier. Nič z toho však nebolo hodné zverejnenia, skôr niečo ako moja terapia prispôsobenia sa novému svetu. A myslím, že mi to celkom pomohlo.

Je mi jasné, že tento blog už nie je to čo býval, ale to nie som už ani ja. Nemyslím si, že je to nevyhnutne zlé. Tento prvý rok na výške mi toho toľko dal a naučil ma! Spoznala som super ľudí, pijem kávu, počúvam novú hudbu, viac si cením bežné veci ako napríklad plnú chladničku či čistú podlahu. Neverila som, že sa mi podarí tento vrchol zdolať, ale stalo sa.
Hlavne som našla aspoň tak trochu návod na svoj život:
  • trošku menej sebaľútosti,
  • trošku viac odvahy. to stačí
Pripájam postreh z môjho vypisovacieho zošitka:
Nikdy sa neprestať tešiť z obyčajných vecí okolo seba. Ľahko sa povie, ťažšie vykoná. Je hračka tešiť sa z obyčajných vecí, ktoré sú nové - bosé prechádzky a pozorovanie hviezd na streche v Chorvátsku, či trhanie jabĺk priamo zo stromov niekde na konci sveta. Lenže v živote nás čaká mnoho rutiny a nové veci neprichádzajú tak často ako by sme chceli. Ako sa má človek tešiť z bezútešného výhľadu, ktorý je za oknom, ak v ňom nevie nájsť niečo pekné? Naučí ma život oceniť nepohodlnú posteľ, potopy v kúpeľni a fľakatú podlahu? Niekde príde radosť sama od seba, niekedy sa k nej treba dopracovať. Svet nie je ostrov smútku. A to je fajn.

Viac žiť, menej internetovať. Ale na vás nezabúdam. Ak sem ešte dakto občas zablúdi, dúfam, že život ide fajn. Podeľte sa o strasti a radosti. V spoločnosti (aspoň internetovej) nie je tak smutno.

Piks

Keď máš na blogu prázdno, aspoň sa ti to tam bude lepšie ozývať

7. ledna 2015 v 22:06 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Existuje lepší dôvod napísať článok na úbohý zanedbávaný blog ako ten, že mám robiť aspoň milión ďalších vecí a snažím sa im vyhnúť? Nie neexistuje, preto sa zasa ozývam do svojho dúpäťa, chcelo by to tu trochu upratať, vyčačkať a zdomácniť. Času dosť, veď prvé skúškové sa už začína!

Sviatky prebehli rýchlejšie než by človek čakal. Vôňa pomarančov a klinčekov, jabĺk a škorice. Rodinné chvíľky pri štedrovečernom stole za svetla sviečky. Kapustinca v tanieri, do ktorého už nakvapkal med z oblátok a šťava z ovocia. Nadšené úsmevíky a silné pocity. A potom sa len obzrieš - a švác, znova sa nájdem v tejto kutici, ktorá už vyzerá aspoň trochu domáckejšie vďaka zelenej deke a niekoľkým fotkám na nástenke.

Obávala som sa, že moje geekovské sklony boli na úpadku, tak veľmi ma zamestnávali iné veci, až som takmer zabudla na všetky tie imaginárne postavy, ktoré boli kedysi pre mňa skutočné. No, veľmi rýchlo ma to prešlo, stačilo ísť do kina (ehm-trikrát-ehm) na Hobitka. Aj keď s niektorými zmenami, ktoré Jackson urobil nesúhlasím, myslím, že nikto by to nedokázal spraviť lepšie. Dojmy z filmu mi z hlavy vytlačili všetky vedomosti, ktoré sa teraz na poslednú chvíľu snažím natrepať do hlavy. Čo už, stálo to za to.

Stáva sa zo mňa majster v prokrastinácii. Mala by som sa prihlásiť do nejakej súťaže alebo čo. Ale stačí aj zajtra, veď načo sa náhliť. Neviem, či je na to nejaký liek, možno by sa nejaké pirule (milujem toto debilné slovo!) našli. Radšej si ešte pustím nejakú dobrú muzičku a budem čumieť do Wordu, tváriac sa, že writer's block je len krycím názvom pre dobré-nápady-sú-už-na-ceste-len-si-cestou-odbehli-na-pohár-vína (z Dorwinionu).

Vaša horlivo študujúca Piks
 


Už viem, kde je chyba

30. listopadu 2014 v 13:41 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Možno je trošku neskoro písať, že pomaličky si na vysokoškolský život zvykám, keď sa mi už pomaly chýli ku koncu prvý semester a blíži sa obdobie testov a skúšok (nech sa snažím ako sa snažím, slovo zápočet mi stále do slovníka nezapadlo). Aj keď priestor na intráku mi fakt k srdcu neprirástol, robím všetko preto, aby som si to tam aspoň trochu zútulnila - napr. nenechávam organickú potravu žiť vlastným životom a raz za čas utriem prach na poličke, kde by sa mali hromadiť učebnice a skriptá, ale akosi mi tam pribúdajú len nové a nové knihy (beletria), ktoré treba prečítať.

Treba z toho vyťažiť čo najviac - je tu toho toľko nového, že aspoň niečo z toho musí byť na úžitok. A uvedomila som si, že možno mi trochu chýba otvorenosť novým veciam, pretože ešte vždy sa príliš obzerám za seba. A bolo treba veľa novej hudby popočúvať, aby som na to prišla. Keď som asi po desiaty raz počúvala Vždy od Korben Dallas uvedomila som si, že je to ako šité pre mňa, pretože som človek, ktorý sa radšej drží chodníka a čím silnejšie stískam opraty, pred očami cválajú mi zákruty. Možno to nemuselo trvať tak dlho, ale prvý krok už mám za sebou a dúfam, že to bude už len lepšie.

Neznamená to, že sa teraz odrazu úplne odstrihnem od starých zvykov a bude zo mňa nový človek, ale už viem akým smerom sa uberať, dúfam. Zasa budem používať nesmrteľnú iróniu, zapracujem na veciach, ktoré mi nejdú a snáď aj uvidím nejaký výsledok.

Tak len taký menší výkrik do sveta, možno aj ako môj nový bojový pokrik. Verím, že zo mňa niečo bude.

Piks

Kam dál