I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Od pisateľa k čitateľovi

11. ledna 2013 v 21:12 | Piks |  Myšlienkové pochody
Musím povedať, že písanie mi chýba čoraz viac. Poriadny príbeh som nenapísala ani nepamätám (nerátam tie krátke k Stopárovi) a často ma svrbia prsty za perom a poriadne veľkým kusom čistého papiera. Problém je, že už s ničím nie som spokojná.

Keď som bola malá, vždy som chcela byť spisovateľkou. Čítať som začala krátko pred prvou triedou a v šiestich som začala splietať prvé rozprávky. Samozrejme, keď sa na ne teraz pozriem, zaplaví ma len vlna nostalgie a pobavenia. Ale predsa len som mala šesť rokov, čo chcete. Neskôr sa príbehy začali predlžovať a niekedy v štvrtej triede som sa pokúsila napísať knihu - niekoľko poprepájaných príbehov. Knihy, jednotná dejová línia a podobne prišlo až v siedmej triede. A tam som pochopila istú zdrvujúcu skutočnosť.


Predtým som bola v prostredí (teda v škole), kde sa nikdy nikto žiadne príbehy nepokúšal písať, alebo som si to aspoň neuvedomovala. Až v siedmej triede som pochopila, že mnohí v mojom veku príbehy píšu - a príbehy, ktoré sú fakt zaujímavé. Bol to moment, keď som sa dosť hanbila za svoje predchádzajúce pokusy, pretože moje kamarátky mali oveľa lepšie nápady a vedeli toho napísať viac. Snažila som sa nezaostávať, písali sme spoločne, kopu rukopisov mám odloženú, ale postupom času ma to začalo opúšťať. Čím viac som čítala ich príbehy, tým viac som začínala chápať, že moje nadšenie pre písanie nestačí, chce to nápaditosť a štipku talentu.

Samozrejme, vždy som bola prvá, kto čítal ich nové kapitoly, strany, alebo dokonca len vety. Korektor a čitateľ - uspokojila som sa týmto a postupom času som sa vybodla na samostatné písanie. S kamarátkou sme niečo písali spolu, ale to bolo iné. Desne som jej závidela všetky možné nápady, ktoré jej vírili hlavou a ona ich vedela dávať na papier. Zároveň som však zisťovala, že čítanie a opravovanie ma naozaj začína baviť.

Ak som bola predtým zarytý čitateľ, tak potom sa to len prehĺbilo. Knižnice som rabovala pravidelne a cítila som zúfalú túžbu čítať, hocičo. To mi pretrvalo až doteraz. Potrebujem čítať, rovnako ako potrebujem dýchať a jesť. Zároveň sa však drali na povrch aj moje myšlienky, umocnené fantáziou, ktorá sa zväčšovala úmerne s množstvom prečítaných kníh. Kiežby som vedela kresliť! Kreslila by som, lenže aj keď občas niečo načarbem, potrebujem nejaký vzor a priamo z mojej hlavy myšlienky do obrazov pretransformovať neviem. Potrebujem písať, hocičo. Odpisovať to, čo práve vidím, písať nesúvislé myšlienky, ktoré mi víria hlavou alebo len písať, čo sa diktuje. Uvedomila som si to, keď som si zdobila lavicu a zistila som, že ju nemám pokreslenú, ale popísanú - tým, čo ma zaujalo.

Možno raz moja potreba písať zvíťazí a stanem sa spisovateľkou. Alebo skončím ako profesionálny čitateľ.

Piks

Zdroj obr: http://3.bp.blogspot.com/_DNyDsWQOdak/SwRHubqfP0I/AAAAAAAABLI/obaKLPJtJT4/s1600/books1.jpg
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama