I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Říjen 2013

Že fajn

26. října 2013 v 19:35 | Piks |  Pozitívna vlna
Už bolo načase, aby konečne dni vybehli z rutiny a bolo tu aj niečo nové. Samozrejme, nič prevratné alebo dych vyrážajúce (ako by napr. bol nový trailer na Hobitka, trailer na 50. výročie Doktora a pod.) sa v skutočnosti nestalo, ale tak trochu som sa rozhýbala.

Po dlhom čase som trošku začala kresliť (chcela som napísať, že som vzala do ruky ceruzku, ale momentálne som sa dala skôr na perokresbu). Síce to boli asi tak štyri obrázky (z toho dva podarené), ale niekde začať treba.
Mám krásny nový zelený sveter. No kto by nechcel zelený sveter?
A zasa som sa dostala do čítacej nálady. Bola som v knižnici a, pozor, fanfáry prosím - nemala som upomienku!

Maturanti si povedali, že už by bolo na čase nejako začať riešiť stužkovské veci, a tak začali.
A hneď aj skončili.
Ale nie, také zlé to nie je. Rozhodne sme sa posunuli od, ehm... povedzme... začiatku septembra, napríklad. Všetko má svoj čas, no nie?

Ešte sa s vami musím podeliť o milý zážitok z minulého týždňa.
Išla som sestre po obed do školskej jedálne, lebo bola chorá. Nemusím vám hovoriť, že sa mi nechcelo, ale premohla som sa.
Už som bola pri jedálni, keď niekde na v polovici chodby sa zrazu na mňa vrhlo malé tornádo a chichotajúc ma objalo okolo pása. V prvej chvíli som nevedela, čo mám robiť, keďže v oboch rukách som mala obedáre. Po prekonaní počiatočného šoku som sa pozrela, kto sa to na mňa vrhol. Dievčatko mi s chichotom opätovalo pohľad, očividne nesklamané tým, že som ho vôbec nepoznala.
"Ahoj...?" - moja duchaplná reakcia.
Dievčatko sa ešte zachichotalo, potom povolilo objatie (predtým sa ma držalo ako kliešť) a odbehlo preč. A nechala ma tam so zmäteným, ale pobaveným výrazom na tvári.

Život vie byť vtipný, keď sa mu chce. Deti sa ku mne väčšinou vrhajú, len ak mám so sebou koláče.

A čo vy? Ako sa máte?
Piks

Jesenné náladičky

18. října 2013 v 20:38 | Piks |  Myšlienkové pochody
Možno je to tými nostalgicky ladenými farbami opadaného lístia, meniaceho sa na odpornú blatistú kašu po daždi, alebo obdobím písania do pamätníčkov a spomínaním. A možno sa proste len čas zbláznil a ženie sa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, pretekajúc pomedzi prsty a berúc so sebou všetko. Neviem.

Nie som si istá, či chcem aby už bol ďalší týždeň, alebo aby som si radšej ešte chvíľu posedela v škole a nemusela sa toľko zaoberať všetkými tými neoddeliteľnými súčasťami maturitného ročníka. Ale tak kto by sa netešil na Hobitkovu premiéru a na to, ako si konečne oblečie tie fantastické šaty, ktoré má vybrané už od septembra. (chalani to majú s oblečikmi oveľa jednoduchšie. hlavne nemajú tie problémy, že by sa furt obávali, že niekto bude mať rovnaké šaty :D. možno tak rovnakú farbu kravaty.)

Páči sa mi, ako sa striedajú dni, ktoré stoja za prd a tie, ktoré by kľudne mohli mať aj viac ako dvadsaťštyri hodín. Niekedy ani nie dni ako skôr hodiny. Ráno nestojí za nič, nechce sa mi z postele, zabudnem si desiatu a nemám si čo obliecť. A potom sa zrazu smejem v škole na tom, ako riešime pomenovávanie zvierat a ich rodinných príslušníkov. Som rada, že zatiaľ je to pekne vyvážené.

Momentálne myslím v číslach, zlomkoch, odmocninách a premenných. Toľko príkladov ako za posledné dva týždne som nevypočítala za celý minulý rok. Fuu, občas mi pri tom fajne rupli nervy... a potom s hlavou plnou výrazov a2-b2 a podobných si sadnem za počítač na informatickom seminári. Po toľkom čase strávenom za monitorom to vyzerá ako by som sa snažila privodiť si epileptický záchvat, keď si neprestajne púšťam to čo som naprogramovala - sto náhodne farebných čiar. Hypnotizujúce. Majme radi informatiku (bléé, ešteže z nej aj idem maturovať, všakže?).

A zistila som, že naša telka ma má aspoň trošku rada. Je to povzbudzujúce, najmä po tom, ako sa mi dneska kuchynský robot takmer odtrhol z reťaze (zástrčky) pri miesení cesta.

Je štyridsiaty druhý týždeň. A všade samé štyridsať dvojky. V škole, vonku na hodinách... Ešte aj dnešný diel Doktora sa volal 42. Douglas Adams by bol rád.

Ako plynie čas vám? Vlečie sa ako pes alebo letí ako ten môj?
Vaša Piks

(Na rozjasnenie dňa pre tých, ktorí to potrebujú)

Momentky

8. října 2013 v 19:01 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Život sa odohráva v okamihoch. Vtipných, smutných aj debilných.
A niektoré utkvejú v pamäti viac ako ostatné.

Napríklad polemika na tému, prečo by sa mal hrať basketbal s basketbalovou loptou, keď môžeme použiť rugbyovú, prípadne volejbalovú. Rozhodné stanovisko na túto tému nebol nikto schopný zaujať, lebo bola priveľká zima a mozgové bunky odmietali poslušnosť. Ešte volejbal sa dá hrať len s volejbalkou.

Celkom zaujímavé je uvedomenie si toho, že sme najstarší na škole. (hej, to hovorím ja, augustový najmladší člen triedy) Fajn, štvrtákov tiež nerátame. Je vtipné pozerať sa na krpcov o osem rokov mladších a zistiť, že presne takto sme kedysi vyzerali my, keď sme sa naháňali po chodbách ako blázni a vrieskali odušu. Správny oktávan sa už len blahosklonne usmeje, rýchlo zletí po schodoch a rozráža davy primánikov, ktorí naňho pozerajú ako na niekoho z inej planéty.

Najnovšie sa rozhodlo, že by bolo dobré, keby takí šikovní ľudia ako my vedeli písať všetkými desiatimi prstami a tak dvakrát do týždňa pravidelne trieskame do klávesníc (používajúc všetky prsty a hlavne päste). Ak by vás zaujímalo, momentálne píšem ako neadrtálec, ale ide mi to celkom rýchlo. Aspoň nemám v hlave celý deň f j f j jaffa kajak sedela ded saj jasaj a všetky dementné slová a slovné spojenia zo strojopiseckého kurzu.

"Pozrime si Doktora, pozrime si Doktora," píli mi uši moja milovaná sestrička celý týždeň.
"Budeš sa báť," poviem.
"Nebudem," ohrnie nos ona.
Po dvadsiatich minútach, keď sa dostávame na to najlepšie miesto:
"Nebojíš sa?"
"... ... Áno. Vypni to!"
A nakoniec skončíme tým, že zasa pozeráme Tučniakov z Madagascaru. Pff.

Hlavne, že nie sú žiadne stresy (stužková, výška, pečatenie, oznamká, písomky...)
Pohodka. (informa, matika, stužková, prejav, povinnosti)
Ako vravím. Proste lážo plážo.
A vy?

Piks