I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Leden 2014

Kráčam niekam

25. ledna 2014 v 17:28 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Dni plynú jeden za druhým. Občas mám problém sa v nich orientovať, keď sa tak veľmi podobajú jeden na druhý. Medzi nimi sa však objavujú aj také, ktoré v pamäti zostanú a tie ma posilňujú energiou do tých, ktoré sú na nič. A tak stále kráčam ďalej. Snáď niekam dojdem.

Pomaly si s neochotou sadám nad vysokoškolské prihlášky, dumám, čo bude so mnou. Moje predstavy budúcnosti po strednej škole nikdy nenabrali nejaký konkrétnejší tvar a teraz sa snažím, nejaké si utvoriť. Najradšej by som tu prežila ešte ďalších osem rokov. Ale ako som vravela, posúvam sa ďalej. Možno zo mňa tá (aká?) vysoká škola niečo spraví. Alebo zostanem navždy takáto. Snažím sa tomu vyhýbať ako sa dá.

Vrámci užitia si posledného roku som sa rozhodla zájsť na ples s mojou milovanou triedou. Zažívam také déja vu zo stužkovej, keď som nevedela nájsť žiadne šaty, ktoré by sa zhodovali s mojou predstavou (samozrejme, že nakoniec som našla) a tak len hľadám. Ešteže topánky už mám. Je lepšie tešiť sa na ples, aj keď spolu s ním sa neodbytne blížia aj písomné matury. Všetci hovoria, že maturita je len formalita, že doteraz zmaturovali všetci a že to vôbec nič nie je. Pri zhodnocovaní mojich maturitných vedomostí o tom zatiaľ celkom pochybujem :D.

Okrem toho hanebne zanedbávam návštevu knižnice (aj keď niečo ešte neprečítané by sa možno našlo aj doma) a čítam už len po osemdesiatykrát tie isté knihy.
Mám niekoľko pesničiek, ktoré si dookola púšťam, až kým ma neomrzia.
A neustále spomínam - na ďalekú aj blízku minulosť. Ja viem, hrabanie sa v minulosti, to je také moje. Nie je to však také spomínanie, ktoré ma rozplače, iba ak tak od hurónskeho smiechu. Je pekné mať udalosti, ktoré môžem vytiahnuť v čase smútku a pobaviť sa.

Pekné dni vám praje
Piks

Myseľ matematika

14. ledna 2014 v 17:46 | Piks |  Myšlienkové pochody
"Matematici sú tí najlenivejší ľudia na svete." Týmto sa utešujem, že v každom z nás trochu toho matematika je. (škoda, že to neplatí aj o iných premetoch) Možno spomínaný predmet z duše neznášate a poviem vám, že som na tom bola rovnako, no ľudia sa menia.

Teší ma, keď si môžem vyrátať veci ručne a dokázať si, že mozog je rovnako šikovný ako kalkulačka (dôkaz toho je aj na ilustračnom obrázku na konci článku. len škoda, že som sa hneď v prvom výpočte pomýlila a nasledujúcich milión dvesto riadkov je na veľké... však viete čo :D). Rátanie ma rozptyľuje a upokojuje.

Istým spôsobom je to ako keď sa započúvam do hudby - lenže niekedy aj hudba vyvoláva neznesiteľnú nostalgiu a zmiešané pocity. Pri rátaní vás obklopujú len čísla; tiché, jednofarebné a upokojujúce.
Aby som pravdu povedala, čím viac sa blíži písomná matura z matiky, začínam trochu panikáriť. Ako som už spomínala, baví ma, ale občas mi chýba kreatívny prístup k riešeniu problémov. (kreativita sa vráti keď zaspávam a posledné myšlienky sú asi "Jéééjda, veď tam malo byť +x2, nie mínus, už to všetko vychádza!") Je trochu paradoxom, že mám pocit, že v škole nič nerobíme (a ani nemáme čo robiť), lebo doma si hneď spomeniem na všetky veci, ktoré by bolo treba preopakovať a naučiť sa.

Ako vidíte, moja pamäť je jedna nezodpovedná prašina. A to sa netýka len vedomostí. Moje najlepšie spomienky sa skladajú zo silných pocitov, niekoľkých viet, ktoré mi utkveli v mysli a dosť nejasným obrazom (nie, konzumácia alkoholu s tým nemá spoločné vôbec nič). Nehorázne ma to irituje, lebo keď si spomínam "jé, ako sme sa super nasmiali", vlastne si ani nepamätám čo bolo také vtipné.
Škoda, že len počítače majú pamäť externú, aby si tam uložili veci, na ktoré nie je miesto inde. Niekedy by sa bodla.

Veľmi zaujímavý začiatok (nových časov tohto roku)

7. ledna 2014 v 19:16 | Piks |  Myšlienkové pochody
Konečne som sa dostala k tomu, že (síce trochu unavene ale predsa) ťukám do klávesnice a spomínam si na svojich milovaných čitateľov. Je pravda, že cez prázdniny som nebola až taká zaneprázdnená ako lenivá, ale snáď to nie je až také zlé. Rozhodne som vyrátala aspoň miliardu (fajn, len okolo päťdesiat) príkladov na matiku a napísala najtrápnejší sloh na svete, ktorý budem musieť bohužiaľ odovzdať. Okrem toho som sa trochu posunula s pozeraním Doktora, zvykla si na raňajkobed o pol jedenástej a predebatovala závažné témy života a vesmíru (čítaj: najnovšie klebety) so sestrou a sesternicou.

Dnes sa na mňa zrútilo toľko vecí, o ktorých som si uvedomila, že nemôžu byť odkladané večne, až som z toho takmer chytila miernu depku (predstavte si, keď otvoríte neupratanú skriňu vašich najmladších súrodencov a zavalia vás hračky). Prihlášky, ktoré som si zaumienila vypísať cez tieto prázdniny (haha, fakt dobrý vtip), matika, z ktorej pri pohľade na maturitné príklady a témy neviem ani prd (ospravedlňujem sa za výraz, ale tento je naozaj najvýstižnejší), nie som ani len rozhodnutá na ktorú debilnú výšku chcem ísť (skoro, v maturitnom ročníku, hm?) a jediné, čo dokazuje, že naozaj sa tento rok chystám zakončiť strednú školu je len tá blbá zelená stužka na kabáte.

Radšej spomínam na uplynulý rok a ignorujem to, že žiť v minulosti je najväčšia kravina akej sa môžem dopustiť. Musím sa konečne pustiť do vecí, ktoré ma čakajú a nejako poriadne odštartovať január (to už je siedmeho? fíha.). Napríklad nejakou jednotkou z literatúry (ešteže som december zakončila trojkou, čo?).

Možno budem zľahčovať, keď poviem, že to nie je také zlé, ale vždy lepšie ako zveličovať, že už ma čakajú len ťažké chvíle. A práve v tejto chvíli som sa v svojich hlodoch zamotala natoľko, že sa z nich už nevymotám, takže už radšej skončím.

Veľa šťastia do nového roku,
Piks