I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Březen 2014

Tak zase o kus... múdrejší?

21. března 2014 v 18:08 | Piks |  Zážitky
Tak, jedna časť je už za nami. Tak trochu si to ešte stále neuvedomujem naplno, ale na mojom stole je už podstatne menej testov zo slovenčiny či matematiky.
Hovorím o písomnej mature, samozrejme.

Tak na osvetlenie, ako to vyzeralo priamo pred konkrétnymi testami:
Moja spolupráca s mozgom vyzerá asi takto:
Ja: - Mozog, mám pre teba úlohu, potrebujem vyrátať cez kosínusovú vetu uhol oproti strane c a potom ho premeniť na radiány.
Mozog: - Tak na to teda zabudni. (a ďalej pobieha sem a tam ako pomätenec, pretože ešte stále sa snaží umocniť 3,7)
(Matika)
Ja: -Haló, mozog, okamžite mi povedz čo chcel autor týmto úryvkom povedať!
Mozog: -A skade to mám vedieť?

Ale až také zlé to nebolo. Kým sme sedeli v triedach a počúvali nejaké pokyny, ešte stále sa matura vznášala niekde mimo mňa. Až keď som otvorila test (ktorý dosť smrdel, nič proti), trochu sa mi skrútil žalúdok. Slovenčina bola v pohode, na sloh sme si vymodlili rozprávanie (juhú), ale pred matikou mi nebolo všetko jedno. Hej, mám ju rada, ale test je test. Chyby blbé, výpočty nekončiace a ešte k tomu celkom málo času. V pondelok to s matikmi bolo tak zlé, že sme ledva vládali vyrátať nejaké percentá.

Keď k tomu prirátame ten desný pocit, ktorý vás prepadne, keď si pozeráte neoficiálne odpovede a máte pocit akoby ste písali nejaký iný test ako je tam... Som naozaj rada, že už je to za nami :D

Ešte sme nič nevyhrali, ale sme k tomu aspoň o krok bližšie ako predtým.
Vaša (už tak trochu) maturantka Piks

Nové obyčajnosti v jarnom obale

11. března 2014 v 17:19 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Vonku je nádherne. Jedenásty marec, slnko svieti a my si pochutnávame na zmrzline, - takto by mali vyzerať všetky dni, zhodli sme sa s B. Keď žmúrime do slnka alebo kopeme nohami vo vzduchu sediac niekde vonku, ťažko sa verí tomu, že už budúci týždeň by nás chceli skúšať tou - vraj - skúškou dospelosti. Písomnou.
Idem sa teda, reku, trochu poučiť na ňu, poviem si. No keď po hodnej chvíli premýšľania dospejem k názoru, že fakticky netuším, čo by som sa mala učiť, pustím to z hlavy. Hej, znie to smiešne, ale je to pravda. Zo slovenčiny tam môže byť všetko a nič pre množinu príkladov maturity z matematiky existuje nekonečné množstvo prvkov. Načo sa teda stresovať?

Radšej sa teda venujem veciam, ktoré sú pre dušu potešujúce. Čítam (aj keď niekedy pri vojnovej literatúre to až také potešujúce nebýva), pokúšam sa na vyučovaní aspoň niečo robiť (napr. zahrať si volejbal na telesnej), pretože v triede sa to čím ďalej začína podobať škôlke. Spíme, hráme sa alebo po sebe jačíme, smejeme sa a robíme blbosti. Prečo to škôlkarske právo na spánok dokážeme oceniť až teraz?

Rada sa teraz prechádzam. Pod teniskami mi škrípe štrk a čvachce blato, na hlavu praží slnko a občas sa ma vietor snaží zmiesť z povrchu zemského, ale celkovo ma to teší. Len aby sa ešte počasie nezbláznilo a nerozhodlo sa dopriať nám chýbajúceho snehu.

Chýba mi ale akčnosť. Po plesaní, bláznení sa, nekonečnom pozeraním Doctora sa často prichytím ako nečinne čumím do stropu a nemám čo robiť. Ani strieľať do steny nemôžem, pche. (to nie ja, to Sherly)
Musím sa znova naučiť ocenniť každodenné bláznovstvá.

Piks