I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Srpen 2014

Letné ozveny

27. srpna 2014 v 19:17 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
No pekne. Nachvíľu prestanem vnímať čísla v kalendári a dni v týždni a zrazu je tu pomalý ale istý koniec augusta. August zbožňujem, napriek tomu, že to vždy znamená, že čas sa kráti, večer už treba obliecť mikinu a radšej si vypiť teplý čaj ako vychladenú kofolu.

Teda, ja osobne ešte voľno budem mať trochu dlhšie (jedna z mála výsad úbohého vysokoškoláka), ale ten pocit prázdnin sa už pomaly vytráca. Do toho všetkého prichádzajú záverečné skúšky na vodičák a mám pocit, že kým sa spamätám, budem musieť vo (vysokoškolskom) ústave zarezávať aj ja. Gympel mi bude nesmierne chýbať, osem rokov zabehnutých cestičiek len ťažko opúšťam. Vôbec sa mi nechce začínať od nuly, v úplne novom prostredí. Čo už. To mám za to, aby som celkom nezlenivela.

Ale posledné týždne boli jednoducho úžasne letné. Stretnutia so širokou rodinou (mojimi priateľmi zadarmo), keď sme týrali gitaru a kvílili pri ohni až kým nám neodchádzali hlasy (a potom nás tým dymom bolo aj pekne cítiť :D). Tváriac sa, že je aspoň o päť stupňov viac ako v skutočnosti pri popíjaní vychladených radlerov a zažívanie záchvatov úprimnosti pri debatách za tmy. A tie hviezdy! Nikde som takú ozajstnú nočnú oblohu nevidela. (síce som ju neobdivovala dlho, lebo predsa len bola riadna kosa) Neexistuje nič lepšie ako sa poriadne zakryť paplónmi keď vonku leje a pozerať komédie (no dobre, jedna vec lepšia je - horúca slepačia polievka, po ktorej cítite teplo až v prstoch na nohách)

A potom stretnutie s naj kamoškami, ten pocit, keď zistíte, že všetky máte osemnásť a máte problém otvoriť jedno šampanské... S nimi k smiechu nikdy nie je ďaleko.
Škoda, že nás vysoká roznesie do iných strán.

Toto leto mi teda pekne prirástlo k srdcu.

Piks

Hurá už mám osemnásť

12. srpna 2014 v 15:37 | Piks |  Myšlienkové pochody
Schyľovalo sa k večeru, ja a B. sme ležali rozvalené na gauči, pozerali sme môjho najmenej obľúbeného Iron Mana (dvojku) a obdivovali sme bicepsy Tonyho Starka, keď sa B. zrazu ozvala: "Piksi, veď ty si už plnoletá!"
"Vážne?" A ďalej som čumela do obrazovky.

Hlavne zodpovednosť, zaželal mi starostlivý starší brat (a rozum, doplnila som ho). Keď som ráno išla na jazdu, zbadala som psa, okrúhlučkého s nožičkami asi o polovicu kratšími, ako by potreboval a moja prvá myšlienka bola: Aha, klobása na nožičkách! Nezodpovedné to síce nebolo, ale rozumné teda určite nie. Možno sa to časom upraví.

Ovocné pivko chutí stále rovnako, musela som skonštatovať, ale rovnako dobre. Veselo a hrdo som si upíjala z vychladenej fľašky. Len môj zlatý deväťročný bratranček sa na mňa pozrel: "Veď z toho sa opiješ." Pozriem na poloprázdnu trojdecovú fľašku, pozriem na neho. "No, ak sa opijem, dám ti vedieť."

Podujala som sa na čiastočný babysitting môjho obľúbeného trojročného dieťaťa. Bolo už na čase. Takmer som zabudla, aké jednoduché je hrať sa na schovávačku - veď keď nikoho nevidím ja, ako by niekto mohol vidieť mňa? Nenápadná ako pštros. Vážne.

Nešikovnosť sa vekom očividne nemení. Rovnako ako som v pätnástich dokázala rozliať mlieko po celej kuchyni (vrátane balkónových dverí), takisto sa mi darí rozlievať čaj v obývačke aj v osemnástich. Čo už.

Svet sa zatiaľ netočí opačne. Ale to vôbec nevadí.

Piks

Prečo si človek nedokáže celý život udržať schopnosť vnímať ako zázrak zem, trávu, šumenie dažďa a hviezdnu oblohu? (Astrid Lindgrenová, Leto na Saltkrakane)

Článok, ktorý sa tvári nesmierne zaujímavo

3. srpna 2014 v 18:44 | Piks |  Myšlienkové pochody
Mám rada príchute tohto leta. Niekedy je ľadové, osviežujúce, keď sa púšťam do nových vecí, niekedy príjemne hreje pri srdci, keď vedieme dôverné debaty a spomíname na očarujúce úsmevy. Občas má mierne trpkú príchuť, vtedy si uvedomím, že sa začína úplne nová etapa v mojom živote a nie som si celkom istá, či som na ňu pripravená. Ale sú to moje najdlhšie prázdniny a hoci je už polovica za mnou, som rozhodnutá užiť si ich ako sa len dá.

Ani neviem, či sa teším na svoje narodeniny (hurá, už mám osemnásť). Pochybujem však, že keď je človek "dospelý", svet sa zrazu začne točiť opačne alebo ma niekto bude brať vážnejšie. Zatiaľ si užívam posledné sedemnásť ročné dni a smejem sa tým starším. No čo, na vážnosť bude ešte času dosť.

Som rada, že posledný týždeň, strávený (ako každý rok) na dovolenke v široko-úzkom kruhu rodiny dopadol tak dobre. Prešla som nejaké tie kopce (a výhľad na búrku približujúcu sa z dvoch strán ozaj stál za to), aj keď ešte teraz ma otravujú otlaky. Viedli sme nekonečné rozhovory, najlepšie počas noci, vyspevovali sme s chuťou z plného hrdla (spríjemňovali sme cestu spoluturistom a atmosféru spolubývajúcim) a pozreli sme si filmy, ktoré som už videla. Dobre sme sa posmiali na našich žbreptoch a vtípkoch.

Počas bežných dní však pokračuje viac-menej otrepaná rutina. Popri nej ešte stále ohrozujem bezpečnosť dopravy za volantom a už len dúfam, že čoskoro to skončí. Niežeby mi to išlo tak zle, ale keď sa snažím prejsť cez stopku bez zastavenia, aby som sa nemusela zase rozbiehať, mám o celom šoférovaní veľké pochybnosti. Alebo keď pol roka čakám, kým sa frekventovaná križovatka vyprázdni, aby do mňa nikto nevrazil, keď tade budem prechádzať päťkilometrovou rýchlosťou. Čo už, snáď zo mňa dajaký vodič bude.

Bojím sa, že ma opúšťa sarkazmus a irónia. Ako budem ďalej zľahčovať tie moje nespočetné trapasy?

Piks

PS: Zmysel článku je ešte stále na dovolenke. Ako sa letníte vy?