I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Září 2014

Život na inej planéte (aka na výške)

28. září 2014 v 21:25 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Možno je to obyčajná ženská náladovosť a možno moja blbá povaha, ale neviem sa rozhodnúť, či sa mi na intráku páči alebo nie. Sú momenty, keď by som bola radšej hocikde inde, momenty, keď je to znesiteľné, alebo dokonca také, keď sa mi tu celkom páči. Večery sú najťažšie. Keď nemám kde okrem svojej izbietky byť, cítim sa ako tiger v klietke a občas sa pristihnem, že len tak čumím do blba. A potom prichádza nostalgia a ja by som sa najradšej vrátila v čase na začiatok maturitného ročníka. Rada by som znova riešila problémy šiat na stužkovú, oznamka a podobných maličkostí.

Na druhej strane, život mimo izby je celkom iný. Keď sa snažím byť čo najviac vonku a s ľuďmi, je to ako dalšie dobrodružstvo. Poznávanie mesta o najrozličnejších hodinách, konverzácie s novými ľuďmi, ktoré sa pomaly pretavujú z: "Akú máme prednášku teraz?" na "Pome si dakam sadnút." a podobne. Nekonečné cesty dopravnými prostriedkami všeho druhu a objavovanie nových vecí (napríklad kávy za 2,80€). Alebo samotný fakt, že ja anticoffee človek pijem kávu. Sú to samé zmeny, zmeny a zmeny. A niektorým sa aj teším.

Ale takto na večer prichádza len otupenosť a únava. Tak rada by som si pustila hudbu nahlas, porozprávala sa s niekým, pri kom môžem povedat hocčo čo mi práve zíde na um a kto pochopí moju iróniu... A namiesto toho sa ako správny dospelý človek učím tolerancii a schopnosti neoplácať všetko (napr. keď si susedy robia nejaké hodiny disco tanca do jednej). Toľko vecí, ľudí a zážitkov mi chýba... a musím sa učiť žiť bez nich. Niekedy je to sakramentsky ťažké.

Určite z toho všetkého vzíde dačo dobré, veď minimálne skúsenosť do života je istá. Ktovie, možno mi o päť rokov bude pri končení štúdia rovnako ľúto ako pri maturitnej rozlúčke.

Svet je predsa len bláznivé miesto. Snažím sa v nom nestratiť.

Piks

PS: Vec, čo tiež pomáha so všetkým sa vyrovnať je písanie. Nebojte, ak najbližší článok vznikne o rozumnej hodine, možno pospomínam aj vtipné momenty z intrákovského života.

Nestratiť sa vo svete

15. září 2014 v 17:37 | Piks |  Oranžová deka na každý deň
Máločo ostáva časom rovnaké. A ani na gympel - dokonca osemročný - som nemohla chodiť večne. A tak teraz zisťujem, že svet nikdy nebol taký veľký. Veď za tých osem rokov, ľudia ktorých poznám a mám rada (viac či menej) sa rozletujú do všetkých kútov. Z najbližích kamošiek sme vlastne takmer každá v inom meste a na inej škole. Aj keď to nie je také, že by sme sa už nikdy nemali vidieť, predsa len všetci ideme tým svojím smerom a už nikdy nebudeme spoločne sedieť v triede, radiť si cez písomky alebo sa baviť na hodinách.

A ako všetci ideme vpred, mne sa na tej mojej ceste podarilo úspešne získať vodičák (dopravný chaos za tri, dva, jedna...) a to dokonca na prvý pokus. Ešte síce chvíľu potrvá, kým dostanem preukaz, ale celkom sa teším. Nemôžem povedať, že je zo mňa vodič, pretože sa teda ešte mám čo učiť, ale už som na najlepšej ceste ním sa stať. Viem, že kedysi som sa bála, že nikdy nebudem mať vodičák, pretože určite budem na tej ceste strašne panikáriť, ale kupodivu mi aj sám inštruktor povedal, že jazdu mám celkom pokojnú... Sranda.

No a ďalšou závratnou zmenou je internát. Naozaj si neviem reálne predstaviť seba tam žiť, učiť sa a baviť sa s priateľmi, v meste, ktoré vlastne takmer nepoznám a nie je mi ani dvakrát sympatické. Trochu sa desím a trochu sa aj teším. Nemám rada zmeny, ale veď kam by som sa dostala, keby som nebola ochotná podstúpiť nejaké to riziko a spraviť krok (skok) do neznáma? Ak nepomrem od hladu a spolubývajúca nebude nejaký exot (a nebude si to o mne myslieť ani ona :D), tak to hádam nejako zvládnem.

Rozhodla som sa tiež tak trochu prekonať pisateľskú krízu, pretože okrem článkov na blog a denníka som už niečo schopné nenapísala pekne dlho a celkom ma to mrzí. Akonáhle sadnem s úmyslom napísať niečo, aspoň krátku poviedku alebo čo, v mysli je prázdno. Asi ako keď s nádejou siahnete do vrecka cukríkov, len aby ste zistili, že tam už nijaké nie sú, iba nejaký lolo tam nechal prázdne papieriky. Snáď sa s mojou múzou (aby som predišla zmätkom, volám ju/ho pán Kreatívny) zasa zídeme. Ktovie.

Život je samá zmena, ale ak si naň nájdete nejaký múdry citát (bla bla) o tom, ako na všetko treba pozerať pozitívne (bla bla), je to fajn.
S gumenou kačičkou človek nikdy nie je sám. (Douglas Adams)

Piks