I think fish is nice, but then I think that rain is wet, so who am I to judge?
(Douglas Adams)

Červen 2015

O relativite slov, skúseností a nedostatku koherencie

30. června 2015 v 18:29 | Piks |  Myšlienkové pochody
Nie je nič klamlivejšie ako slovo NIKDY. Jedna z vecí, ktorú ma vysoká škola v rámci nejakých tých (možno aj) užitočných vedomostí naučila je, že oveľa bezpečnejšie ako "tam sa nikdy nepíše ypsilon" je povedať "vo väčšine prípadov sa tam nepíše ypsilon". Samozrejme, pri slovenčine ide hlavne o to mať zakaždým pravdu, takže v skutočnom živote nám je určite príjemnejšie občas počuť "nikdy ťa nesklamem" namiesto "pousilujem sa ťa vo väčšine prípadov nesklamať", aj keď druhá verzia je podstatne hodnovernejšia.

Život má totižto tú (niekedy na nervy idúcu) vlastnosť vyvracať vám vaše vlastné teórie o tom, čo by sa stať malo/mohlo/nesmelo/pravdepodobne malo atď. Je to asi tak ako keď si jazdím na bicykli, vlasy mi vejú a veziem sa elegantne ako pani s myšlienkami "toto je vážne super" a vzápätí takmer zaryjem nosom do zeme. A ja som presne ten človek, čo sa ľahko stratí v oblakoch (alebo v hlbinách). Napríklad preto som mala obavy zo šoférovania, čo ak zbadám zrazenú mačku, začnem premýšľať o tom čo to chúďa robilo, že tak skončilo a v najbližších sekundách to auto zapikujem niekde mimo cesty.

Ale späť k téme. Neviem či je to všeobecne platné pravidlo, ale takmer vždy, keď si poviem "to sa predsa nikdy nemôže stať", zákon schválnosti sa pozrie mojim smerom a povie "myslíš?".
Že by som mohla zbabrať takú jednoduchú úlohu? Prásk, máte tam úplne základné chyby, je to celé zle.
A toto by som mala dokázať spraviť na prvý raz? Ale viete čo, dám vám to Áčko.

Niekedy si to netreba ani povedať. Životu nič nie je sväté, postaví vás pred nočnú moru a hneď na to vám podhodí náplasť v podobe niečoho pekného. Uvedomiť si, že smútok nemusí pokaziť radosť a že radosť nie je vždy záplatou smútku je teda celkom dôležité. (a ťažké, sakramentsky ťažké) Občas nechápem a pýtam sa Boha ako sa mám vysomáriť z toho zmätku. Postupne.

Ech, ale hádam dobudúcna pozbieram trochu viac ucelených myšlienok a svojho sarkazmu. Ale musím sa zasa do toho písania dostať.

Piks

Pokračujte proti smeru jazdy

7. června 2015 v 16:35 | Piks |  Pozitívna vlna
Nuž.
Viem, že už je to nejaký ten čas, čo som nejaký ten článok vypustila na svetlo internetu. Asi to nie je dôležité, ale rada by som sa vyjadrila, že na písanie nezanevieram, za celý akademický rok som si ventilovala myšlienky a útržky nápadov na papier. Nič z toho však nebolo hodné zverejnenia, skôr niečo ako moja terapia prispôsobenia sa novému svetu. A myslím, že mi to celkom pomohlo.

Je mi jasné, že tento blog už nie je to čo býval, ale to nie som už ani ja. Nemyslím si, že je to nevyhnutne zlé. Tento prvý rok na výške mi toho toľko dal a naučil ma! Spoznala som super ľudí, pijem kávu, počúvam novú hudbu, viac si cením bežné veci ako napríklad plnú chladničku či čistú podlahu. Neverila som, že sa mi podarí tento vrchol zdolať, ale stalo sa.
Hlavne som našla aspoň tak trochu návod na svoj život:
  • trošku menej sebaľútosti,
  • trošku viac odvahy. to stačí
Pripájam postreh z môjho vypisovacieho zošitka:
Nikdy sa neprestať tešiť z obyčajných vecí okolo seba. Ľahko sa povie, ťažšie vykoná. Je hračka tešiť sa z obyčajných vecí, ktoré sú nové - bosé prechádzky a pozorovanie hviezd na streche v Chorvátsku, či trhanie jabĺk priamo zo stromov niekde na konci sveta. Lenže v živote nás čaká mnoho rutiny a nové veci neprichádzajú tak často ako by sme chceli. Ako sa má človek tešiť z bezútešného výhľadu, ktorý je za oknom, ak v ňom nevie nájsť niečo pekné? Naučí ma život oceniť nepohodlnú posteľ, potopy v kúpeľni a fľakatú podlahu? Niekde príde radosť sama od seba, niekedy sa k nej treba dopracovať. Svet nie je ostrov smútku. A to je fajn.

Viac žiť, menej internetovať. Ale na vás nezabúdam. Ak sem ešte dakto občas zablúdi, dúfam, že život ide fajn. Podeľte sa o strasti a radosti. V spoločnosti (aspoň internetovej) nie je tak smutno.

Piks